"Odmena" za prebudenie
V poslednom čase nechodím často na nákup. Doba covidová spôsobila, že sa mi nakupovanie sprotivilo.
Vstúpite do obchodu a ešte nemáte ani košík v ruke, už vám z ich reproduktorov znie upozornenie ako máte chrániť seba a ostatných, že je potrebné dodržiavať dvojmetrový odstup, používať dezinfekciu, rukavice, a respirátor.
Kráčate uličkou, míňate sa s ďalšími zákazníkmi a predavačmi dokladajúcimi tovar. Na tvárach majú stavbársky respirátor FFP2, akoby sa všade šíril prach z cementu.
Už dávno sa na nás žiadna predavačka neusmiala. A to by veru mala. Aj úsmev predáva. Viem to veľmi dobre, pracovala som v obchodnom reťazci v Bille.
Kolektív bol fajn, pomáhali sme si, podporovali sme sa, nasmiali sme sa spolu i poplakali si. Ale iba do chvíle, kým neprišla doba covidová.
Bolo veľmi zvláštne sledovať ako spoločnosť, ktorá zaostávala voči konkurencii v systémoch napr. prijímania tovaru, inventúry tovaru a ťahala aj za slabší koniec v obľúbenosti medzi zákazníkmi, sa dokázala behom niekoľkých dní zmobilizovať, zaviesť prísne protipandemické opatrenia, dodať rúška, dezinfekcie a všade nalepiť letáky ohľadom správneho nasadenia rúška, správneho dezinfikovania rúk a iných opatrení proti šíreniu covidu.
Toto bolo prvé, čo ma nemilo prekvapilo.
Akoby… všetko v predstihu nachystané a len rozposlané filiálkam.
No na druhej strane, človek trošku bol zo začiatku opatrný. Informácie o prasacej chrípke, o ebole, rýchlo šíriaca sa propaganda nútila každého z nás nasadiť si rúško a chrániť sa.
Nenávidela som kamery na predajni. Nie preto, že by som mala úmysel kradnúť, ale preto, že už v tom čase som vedela o pláne zaviesť ,,total control". K tomu dvaja pracovníci SBS. Teraz mi je už celkom jasné, že ich akože ostraha voči zlodejine zákazníkov… alebo predavačov, bola len falošná pozlátka bezpečnosti.
Pravá podstata postupného dosadenia do obchodov sa ukázala práve vo chvíľach, kedy začalo dochádzať k segregácií zákazníkov. Stali sa hlavnými vyhadzovačmi.
K tomuto porušovaniu zákona nás nútil samotný zamestnávateľ. A súčasne aj na nás páchal trestný čin nátlaku, týrania a ďalších porušení zákona.
V prvé dni sa to dalo zvládať. Každý dúfal, že vírus pominie a všetko sa vráti do normálu. Ako veľmi sa mnohí mýlili. Už nikdy sa nič nevráti do normálu. Do normálu, aký sme poznali.
Zo strany zamestnávateľa, resp. vedúcej filiálky sme mali nariadené, aby sme upozorňovali zákazníkov a následne ich neobslúžili, keď nebudú mať rúško, prípadne respirátor. Dennodenne som bola svedkom, ako SBS násilím vyvádza zákazníka z predajnej plochy.
Neraz som prišla do konfliktu s SBS, keď sme sa nestretli názorovo ohľadom p(l)andémie. Nesúhlasila som s ich konaním, kládla som im otázky, či takto poslušne budú vykonávať nariadenia, keď im prikážu do ľudí strieľať.
Prerástlo mi to už cez hlavu. Pracovala som pod veľkým tlakom a stresom. Pozerala som sa, ako sa ubližuje ľuďom len za to, že chcú voľne dýchať. A bolo úplne jedno, či sa jednalo o starú babku alebo mladého človeka. Nemali zľutovanie pred nikým, a kto nemal rúško, nedovolili mu nakúpiť.
Keď Matovič ohlásil atómovku s testami, o ktorých sa on sám vyjadril, že by nimi neotestoval ani psa, došlo k môjmu definitívnemu odchodu z práce. V ten deň, myslím, že to bola streda, ma v práci oboznámili, že na základe ohláseného testovania by sa mali všetci zamestnanci otestovať. Ale je to dobrovoľné. Väčšina kolektívu vyjadrila nesúhlas a testovanie odmietli. Všetci si uvedomili neúčinnosť testov, nezmysel testovania a len málokto si myslel opak.
Vo štvrtok a v piatok som mala voľno a do práce som nastúpila v sobotu. Vtedy sme išli systémom krátky- dlhý týždeň. Vedúca v soboty nepracovala, zástupkyňa vedúcej mi oznámila, že situácia sa zmenila a testovanie je povinné. Že ak ten, kto odmietne test, nedostane plnú mzdu, zamestnávateľ mu neuhradí odvody.
Samozrejme, že som sa ohradila. Keď som si robila prieskum medzi pracovníkmi, ktorí dovtedy tvrdili, že testovať sa nedajú, ukázalo sa, že všetci do jedného túto nátlakovú a protiústavnú akciu podstúpia. Zdôvodnili to tým, že nechcú prísť o peniaze. Snažila som sa im povedať, že sa stačí len ohlásiť sa a nedať sa testovať. Že oni potrebujú nás a nemôžu predsa nikoho nevpustiť do práce, pretože by nemal kto vyložiť tovar, obslúžiť zákazníka. Bolo to akoby som hádzala hrach o stenu. Nepočúvali, nechceli počuť, vôbec nemali najmenší záujem porozmýšľať o tom. V týchto dňoch cez víkend sa už nahlasovalo počet ľudí a menný zoznam tých, ktorí sa dajú testovať.
Nakoľko som odporovala, dali si v kancelárii námahu a vytlačili aj presný sumár toho, o čo všetko prídem.
Svoju prácu som milovala - kontakt s ľuďmi, dostávala som krásnu spätnú väzbu, bola som obľúbená predavačka, pretože som pracovala srdcom. Tešila som sa z každej drobnosti, ktorú mi doniesli ako vďaku za moju ochotu pri výbere tovaru či pomoci pri nákupe.
A títo covidofašisti ma práve tým, že tlačili na mňa a naliehali presvedčili o tom, že niečo tu nie je v poriadku.
Ešte pred samotným testovaním sa mi v mysli ukázal obraz, ako stojím pred vagónmi. Boli zelené. Stála som vpravo a videla som dav ľudí. V tichosti a pokore čakali na nástup do vlaku. Dohliadali na nich vojaci, ktorí sa bavili, usmievali, rozprávali. A ja som stála tam... v tom dave a pozerala som sa na to…
Odvtedy mi celá pandémia zaváňala fašizmom…
Ako som lisovala škatule, do skladu vstúpila kolegyňa. Išla len odložiť košík, práve dokončila vykladanie tovaru. Položila mi otázku: či sa nebojím nákazy. Ja som vtedy odpovedala:
,,Renáta, ja sa nebojím covidu, ja sa obávam toho, čo bude nasledovať."
A stalo sa.
Moja pracovná kariéra mala potom rýchly spád ukončenia.
V nasledujúce dni, v utorok, počas krátkeho pracovného týždňa som bola niekoľkokrát v kancelárii. Niekoľkokrát som sa vyjadrila, že testovať sa nedám. Ale ako uvádzam vyššie, svoju prácu som milovala. Na predajňu prišla hlavná inšpektorka, nadriadená nášmu krajskému inšpektorovi, pred ktorou som opäť vyjadrila nesúhlas. Opýtala sa ma, či odmietam len antigénové testy a či sa nechcem dať otestovať PCR testami. Tie mi akceptujú, ale si ich uhradím sama. Súhlasila som.
Lenže… prišla som domov a začala som nad všetkým rozmýšľať. Povedala som si: ,,Prečo by som si mala sama hradiť testy a týždeň, čo týždeň?"
Bolo to také zvláštne. Viete, že buď - alebo a vy sa rozhodnete pre alebo. Alebo zostanem doma. Bez príjmu, tri deti, nájom, poplatky, koniec nákupom pekných vecí, nábytku, byliniek, koniec príjmu.
No akokoľvek som to vo svojej mysli riešila, vždy mi vyšlo to alebo.
Napísala som kolegyni, že nedám sa testovať ŽIADNYMI testami.
Začal sa na mňa lov. Hra na city. Akoby mi videli do mysle a kládli otázky typu: Z čoho zaplatím nájom? Čo dám deťom do úst? Prečo trucujem?
Veď len raz, jedno testovanie. A keby aj hneď v tých testoch boli čipy, tak nech, hlavne že budem mať prácu.
Stále som trvala na svojom.
Prišla iná taktika.
Taktika chvály. Aká Že som bola dobrá pracovníčka, veď aj v novinách o mne písali. Či som zabudla?
Baby ma majú rady. Nemôžem odísť. Chýbala by som celému kolektívu.
Stále som trvala na svojom.
Doma akoby sa všetci proti mne spriahli a vyčítali mi moje rozhodnutie.
Z celej situácie mi klesol tlak. Bol veľmi nízky. K tomu sa pridružili ženské problémy. Navštívila som lekára, zostala som PN.
Papiere tzv. maródku som chcela odovzdať vedúcej do rúk. Pýtala som sa kolegyni, či a kedy tam bude vedúca, že prídem s maródkou.
Kolegyňa mi odpísala, že do predajne nesmiem vstúpiť, lebo som netestovaná a ohrozím zamestnancov, nakoľko sa nevie bez testu, či nemám covid.
Moja logická úvaha ma viedla k nasledovnej otázke:
Či sa neboja, že ich zákazník, od ktorého nikto test nežiada a nevie sa, či nemá covid, nemôže ohroziť.
Prečo zákazník môže vstúpiť do predajne bez testu a ja, zamestnanec nemôžem?
Odpoveď prišla nasledovná:
,, Janka, také sú nariadenia a ja si to na svedomie nevezmem, ja problémy nechcem mať…"
Po ukončení PN som podala výpoveď…
Môj príbeh je jasným dôkazom toho, čo sa dialo v zákulisí obchodných reťazcov. A je dôkazom toho, ako predavači boli slabí postaviť sa covidofašizmu. Bez rozmyslu. Bez logickej úvahy. K ich ovládnutiu stačilo pohroziť siahnutím na peniaze a všetkých ich mali tam, kde chceli mať.
P(l)andémia je o peniazoch. Nielen, ako naliať peniaze farmafirmám, ale ako nimi aj ľudí ovládať…
Autor: Jana Beňová
